Na šiesty deň ráno mi lekárka povedala, že ak Samkovi dopadne sono hlavičky dobre, v piatok nás pustia domov. Netušila som, že práve v ten deň sa všetko len začne…
Samko zrazu nechcel papať, stále plakal. Pri večernom kŕmení sa mi na rukách zvláštne chvel. Okamžite som to povedala sestričke, no keď prišla, Samko už len pokojne ležal. Povedala, že ho v noci odsleduje. Celú noc som sedela na posteli o pár poschodí nižšie a mala zvláštny pocit. Niečo nebolo v poriadku. Napriek tomu som si opakovala, že je v dobrých rukách.
Ráno som sa na vizite spýtala lekárky, či sa v noci niečo nedialo. S prekvapením na mňa hľadela – o ničom nevedela, rovnako ani sestrička. O dve hodiny neskôr sa však Samko opäť začal triasť, zamodral a silno slinil. Utekala som za doktorkou a ukázala jej video: „Samko prestáva dýchať, podajte ambuvák!“ A ja som len bezmocne stála a kričala: „Samko, prosím, dýchaj, ostaň so mnou!“
Samka musia rýchlo previezť na EEG. Nastupujeme do výťahu a ideme na neurologické oddelenie s veľkou kyslíkovou bombou. Saturácia klesá. Na vyšetrení musia Samka opäť oživovať. Štyrikrát.
Spoza dverí som len počula: „Podajte kyslík, odchádza nám.“
Tieto slová nikdy nezabudnem. Pri spomienke mi vyhŕknu slzy a mám hrču v krku – môj synček stál na prahu života a smrti a ja som mu nedokázala pomôcť.
Takto začal náš príbeh s epilepsiou.
Následne prišlo MRI a diagnóza – ťažká multifokálna epilepsia.
Dnes, 26. marca, je Svetový deň epilepsie. Choroby, o ktorej by mal vedieť každý, pretože sa môže týkať kohokoľvek z nás. Nikdy nevieš, kto bude potrebovať tvoju pomoc – možno aj Samko. Možno niekedy, niekde. Preto, prosím, pozerajme sa okolo seba, všímajme si ľudí a nebuďme ľahostajní. Možno práve tvoja všímavosť niekomu zachráni život. 
